Kalináč dá bodku za svojou kariérou v Topoľčanoch: Od prvého momentu som sa tu cítil ako doma

Na Slovensku nie je veľa hráčov, ktorým sa podarí zanechať v klube takú nezmazateľnú stopu, že sa dočkajú pocty v podobe rozlúčkového zápasu. Medzi tých vyvolených však patrí obľúbenec topoľčianskeho publika, skvelý človek i hokejista Martin Kalináč. Už v piatok ho preto čaká emotívna udalosť, keď si v dueli proti Modrým krídlam symbolicky poslednýkrát oblečie dres „žocharov”. V ňom vrátane play-off nastúpil na 106 stretnutí, v ktorých zaznamenal 144 kanadských bodov.

Topoľčany mu prirástli k srdcu

Vo veku 31 rokov Vás čaká oficiálna rozlúčka s kariérou. Prečo ste sa rozhodli zavesiť korčule na klinec?

„Pred dvomi rokmi sa u mňa prejavili zdravotné problémy, po ktorých mi bolo oznámené, že vrcholový šport už viac nebudem môcť vykonávať. Nemal som teda veľmi na výber. Som ale nesmierne rád, že posledný zápas v kariére si môžem zahrať v Topoľčanoch, na ktoré mám tie najkrajšie spomienky.”

Naposledy ste boli na ľade v priebehu sezóny 2020/2021, no oficiálna definitíva padla až teraz. Uvažovali ste ešte nad návratom, aj keď bol verdikt lekárov jasný?

„Samozrejme, nádej umiera posledná, ale jednoducho som videl, že zdravie ma nepustí. Trvalo mi istý čas, kým som sa s tým zmieril. Preto som sa aj s prezidentom topoľčianskeho klubu Ervínom Mikom rozprával, že keď už je koniec, mohla by sa usporiadať aspoň takáto akcia.”

Ako odchovanec Slovana Bratislava ste v Topoľčanoch strávili „len” tri sezóny, no napriek tomu máte rozlúčku práve tam. Čím si tento klub získal vaše srdce?

„V prvom rade tým, že aj keď som z hlavného mesta, no od prvého momentu som sa tam cítil ako doma. Najväčšiu zásluhu na tom majú už spomínaný Ervín Mik a generálny manažér Ľubomír Hurtaj, ku ktorým sa, samozrejme, pridali skvelí fanúšikovia a každoročne úžasný kolektív spoluhráčov. Tí ma medzi seba prijali neskutočným spôsobom. Vždy, keď som mal ťažké obdobie a vrátil som sa do Topoľčian, cítil som sa najlepšie po hokejovej i mentálnej stránke.”

Ako sa zrodil nápad usporiadať takúto, na slovenské pomery, málo vídanú akciu?

„Vznikol pri spoločnom rozhovore s pánom Mikom. Rozprávali sme sa, ako to funguje teraz, zároveň sme pospomínali na staré časy a tam padla táto myšlienka. Povedal som, že môj posledný oficiálny zápas bol jeden z najhorších, čo som hral. Išlo konkrétne o duel v Dubnici, kedy došlo k nešťastnému zraneniu Michala Luhového. Navyše sme ešte prehrali a vypadli z play-off. Takisto sa z dôvodu koronavírusu hralo pred prázdnymi tribúnami. Z týchto dôvodov som mal na moje posledné stretnutie len tie najhoršie spomienky. Pán prezident teda pristúpil k tomu, že by som absolvoval ešte jeden zápas pred topoľčianskymi fanúšikmi.”

Štúdium a rodina na prvom mieste

Počas kariéry ste zažili množstvo krásnych momentov. Na aké obdobie spomínate s odstupom času najradšej?

„Samozrejme, každé jedno je niečím špecifické. Mal som veľmi úspešné sezóny v Senici a Bardejove. Taktiež som bol ako mladý hráč súčasťou Slovana Bratislava, keď v sezóne 2011/2012 získal slovenský titul. Ako som však už povedal, najlepšie som sa vždy cítil v Topoľčanoch. Každý z tých troch rokov v drese „žocharov” bol úžasný. Najviac ale prvé dva, kedy ešte ľudia mohli chodiť na štadión.”

Ak by ste mali tú možnosť, je niečo, čo by ste spravili inak?

„Nad týmto som sa takisto zamýšľal. Samozrejme, moju kariéru najviac ovplyvnilo, že som sa popri hokeji rozhodol študovať vysokú školu v Bratislave v odbore trénerstvo – ľadový hokej. Keď som teda pôsobil mimo hlavného mesta, musel som neustále cestovať hore-dole. Navyše sa mi neskôr narodila dcéra, o ktorú som sa musel starať, nakoľko moja bývalá priateľka pracuje ako letuška. Nebolo to všetko vôbec jednoduché, no v podstate nič neľutujem. Tieto dve veci však mali podstatný vplyv na moju kariéru. Maximálne by som zmenil to, že jednu sezónu, ktorú som strávil v tíme Bratislava Capitals, by som najradšej odohral v Topoľčanoch, no pre spomínané dôvody to nedávalo význam. ”

V poslednej aktívnej sezóne ste boli súčasťou obávaného útoku Róbert Varga - Roman Jurák - Martin Kalináč. Ako si na to spomínate?

„S Jurákom som hrával už počas sezóny 2014/2015, kedy som vyhral bodovanie v Senici. Pri ňom som bol najlepší strelec aj najproduktivnejší hráč. Preto sme ho následne s pánom Hurtajom oslovili a zapáčila sa mu myšlienka, že by sme si spolu opäť zahrali. Navyše som ešte zlanáril Róberta Vargu. Naozaj neviem, prečo sa nám tak spolu darilo, ale tí chlapi sú fantastickí hokejisti. V TIPOS SHL sú dlhodobo ťahúňmi svojich mužstiev. Taktiež ale nemôžem zabudnúť na Michala Kluku a Albína Podstaveka, s ktorými mi to išlo neskutočne. Bolo mi cťou s nimi hrať.”

Život na hokejovom dôchodku si užíva

Momentálne ste v Slovane Bratislava hlavným trénerom mladších žiakov a pri starších žiakoch pôsobíte ako asistent. Ste spokojný s novou kariérou?

„Keďže som to vyštudoval, vedel som, do čoho idem. Trénerskému remeslu som sa začal venovať už keď som mal 20. Začínal som ako inštruktor korčuľovania pre deti, neskôr som mal na starosti individuálne tréningy v hokejovom centre Miroslava Laža. Už v tak mladom veku som bol presvedčený, že tomuto sa chcem venovať do konca života. Neskutočne ma to napĺňa a baví.”

Prechod z kariéry profesionálneho športovca do civilného sveta častokrát nie je jednoduchý. Ako ste sa vy vysporiadali s touto situáciou?

„Už pred koncom kariéry som jeden rok nehral profesionálne, keďže som kvôli škole musel ostať s dcérou v Bratislave a hrať iba vysokoškolskú ligu. Počas toho som zároveň trénoval šiestakov na Slovane, čiže som s tým už mal skúsenosť. Keď mi teda pred dvomi rokmi doktorka povedala, že minimálne šesť mesiacov budem mimo, hneď na druhý deň som zavolal vtedajšiemu športovému manažérovi mládeže Miroslavovi Lažovi a dohodli sme sa. Prechod do civilného života bol preto z mojej strany nesmierne rýchly a bezproblémový.”

Čo by ste počas trénerskej kariéry chceli dosiahnuť?

„Aktuálne nemám žiadne konkrétne dlhodobé ciele, no za tie dva roky som sa naučil naozaj veľa. Bolo to pre mňa náročné hlavne z duševného a mentálneho hľadiska. Prvoradé je pre mňa vážiť si každý deň a starať sa o moju rodinu. V profesijnej kariére si užívam chvíle na ľade s mojimi hráčmi. Samozrejme, postupom času by som sa chcel dostať čo najvyššie. Momentálne sa však sústredím na každý deň v práci a uvidíme, čo prinesie život. Určite túžim aj po nejakom trénerskom úspechu.”

V čom už ako tréner aj otec vidíte najväčší rozdiel medzi vašou generáciou a tou dnešnou? 

„Jednoznačne vo vplyve mobilných telefónov, sociálnych sietí a internetu. Dnešné deti majú oveľa väčšie možnosti, než sme mali my. Dá sa povedať, že my sme vyrastali na ulici, kde som mal hokejku v ruke 5-6 hodín denne. Súčasná mládež je ovplyvnená práve spomínanými faktormi. To je asi najväčší rozdiel, no netreba im to mať za zlé. Idú s dobou a my ich musíme nasmerovať k tomu, čomu veríme, že je správne.”