Na Slovensko prišiel v sedemnástich. Usmievavý mladík naplno rozbalil svoj potenciál

Už štvrtú sezónu pôsobí na Slovensku Oleksandr Plochotnik. Stále len 21-ročný útočník z Ukrajiny sa cez Púchov a Košice dostal do Topoľčian, kde naplno preukazuje svoje schopnosti. V aktuálnom ročníku TIPOS Slovenskej hokejovej ligy patrí k najproduktívnejším hráčom. Po jednom zo zápasov nám ochotne porozprával o tom, ako sa dostal na Slovensko, čo ho priviedlo k hokeju, ale aj kto je jeho hokejovým vzorom.

Topoľčany zatiaľ dávajú zabudnúť na nevydarenú minulú sezónu. Od úvodu sa pohybujú v blízkosti čela tabuľky. Nebyť niektorých zbytočných zaváhaní, mohla byť spokojnosť v tábore „žochárov“ ešte väčšia. „Pokojne sme mohli byť teraz aj na druhom mieste, no zbytočne sme stratili veľa bodov. Je to tak, ako to je a musíme zabrať od zápasu k zápasu a zbierať body,“ začal na úvod rodák z Chersonu.

Hokej mu učaroval

Spomedzi hráčov prvej desiatky kanadského bodovania SHL je najmladší. V priemere zbiera takmer jeden a pol bodu na zápas. „Zatiaľ sa mi darí. Dúfam, že to takto bude pokračovať aj ďalej. Nie je to individuálna práca, je to zásluha celého tímu, kolektívu a hlave spoluhráčom z mojej päťky. Chcel by som sa im poďakovať,“ hovorí skromne o svojej produktivite Plochotnik.

Príkladná je spolupráca celého prvého útoku Topoľčian. Trojzáprah Legalin-Plochotnik-Šakvorostov zbiera body ako na bežiacom páse. Niet divu, že všetci traja sa usadili na čele kanadského bodovania tímu, zároveň sú aj v TOP 10 kanadského bodovania celej súťaže. „Jednoducho nám to ide. Máme medzi sebou dobrú chémiu a naša spolupráca funguje. Dobre si medzi sebou rozumieme. Tréner nás od začiatku sezóny nechal spolu. Dáva nám dostatok priestoru a odzrkadľuje sa to na našej produktivite,“ pochvaľuje si šikovný center.

Hokej na Ukrajine rozhodne nie je šport číslo jeden. Ako priznáva Plochotnik, ani pre neho neboli korčule a hokejka prvou voľbou. „Od svojich piatich rokov som hrával futbal. Keď som ako šesťročný začal chodiť do školy, prechádzali sme s otcom v aute vedľa zimného štadióna. Opýtal sa ma, či si nechcem vyskúšať hokej. Skúsil som a začalo ma to baviť až tak, že ho hrávam dodnes,“ vracia sa späť v čase.

Náročné začiatky na Slovensku

V rodnej krajine hokejovo rástol až do svojich sedemnástich rokov. Spleť udalostí a možno aj náhoda ho dostali na Slovensko. „Náš tím na Ukrajine sa rozpadol a tréner zobral šiestich hráčov, ktorí sme šli trénovať do Česka. Neskôr nás chcel zobrať do Maďarska, ale jeho syn hral v tom čase v Púchove. Podarilo sa vyriešiť, aby som si to tam šiel vyskúšať. Vyšlo mi to, zostal som tam a odvtedy som na Slovensku,“ rozpráva svoj hokejový príbeh Plochotnik.

Jeho začiatky na Slovensku rozhodne neboli ideálne. Neplnoletý mladík v cudzej krajine si na všetko musel postupne zvykať. Ako však hovorí, netrvalo dlho a aklimatizoval sa. „Bolo to ťažké. Prvé dva mesiace som ničomu nerozumel, keďže neviem po anglicky. Potom som sa do toho dostal. Veľmi mi pomohli chalani, s ktorými som býval a trávil čas. Stretával som sa len so Slovákmi, takže som sa nemal ani s kým porozprávať v rodnej reči,“ spomína s odstupom štyri a pol roka. Naša krajina mu prirástla k srdcu. „Na Slovensko nemôžem povedať nič zlé, páči sa mi tu. Navyše, v tíme máme dobrých chalanov, takisto máme v Topoľčanoch veľmi dobrých fanúšikov.“

V Púchove vydržal len jeden rok. Po príchode svetovej pandémie sa hokejový život na nejaký čas zastavil. A vtedy prišlo ďalšie rozhodovanie sa o hokejovej budúcnosti tínedžera. „Akurát po mojom príchode na Slovensko prišiel Covid. Bolo ťažké niečo si nájsť. Našiel som si agenta, ktorý mi pomohol a dostal som sa do Košíc. Tam som strávil prvý rok v juniorke a potom chvíľu aj v prvom tíme. Počas minulého ročníka som sa dostal do Topoľčian,“ pokračuje v rozprávaní svojho hokejového príbehu.

Hoci si Slovensko obľúbil, rodina mu chýba. S najbližšími síce udržuje kontakt, osobne sa s nimi často nevída. „Pred vojnou chodili za mnou rodičia, no teraz môže prísť len mamina. S otcom sa bavíme len online cez WhatsApp. Mamina chodí približne dvakrát za rok na týždeň na Slovensko,“ hovorí usmievavý mladík.

Radšej má asistencie než góly

Pri pohľade na štatistiky je zrejmé, že Plochotnik oveľa častejšie na góly prihráva, než ich sám strieľa. „Mojou najväčšou hokejovou zbraňou sú určite prihrávky. Tie si v hokeji aj najviac cením, dokonca viac ako strelené góly. Možno aj preto je mojím hokejovým vzorom Pacel Daciuk. Páčilo sa mi, ako pracoval rukami a aké mal videnie na ľade,“ odhaľuje.

Keďže v minulom ročníku si v drese Košíc pripísal dva štarty v TIPOS extralige, je jasné, že naša najvyššia súťaž je pre neho veľkým lákadlom. Vďaka svojej produktivite sa môže stať, že už v blízkej budúcnosti si extraligu opäť vyskúša. „Chcel by som sa dostať do extraligy. Nebudem však hovoriť dopredu, musím na sebe pracovať a uvidíme, ako to dopadne. Určite by som sa chcel dostať hokejovo čo najvyššie. Uvidíme, kam to nakoniec dotiahnem,“ dodal na záver rozhovoru Oleksandr Plochotnik.