Verný Trnavčan skončil v tichosti. Aj som si poplakal, priznáva Schmidt

Vyše päťsto zápasov odohral v TIPOS Slovenskej hokejovej lige Dávid Schmidt. Rodený Trnavčan, ktorý prakticky celú svoju kariéru strávil v materskom klube, sa po štvrťfinálovom konci sezóny rozhodol ukončiť svoju hokejovú kariéru. Čo ho k tomu viedlo? Dozrievalo v ňom toto rozhodnutie už dlhší čas? Ako hodnotí roky strávené v hokeji? A čomu sa bude teraz venovať? O tom všetkom nám ochotne porozprával.

Nechcel odsúvať rodinu

Dávid, siedmy štvrťfinálový zápas proti Martinu bol váš posledný v hokejovej kariére. Vo veku 32 rokov je to pre fanúšikov pomerne prekvapivé. Ako prišlo k rozhodnutiu zavesiť korčule na klinec?
„Zahrával som sa tým už dlhšie. Keďže popri hokeji aj normálne pracujem, nebolo to jednoduché. Okrem toho sa mi minulý rok narodil syn, ktorý v marci oslávil jeden rok. Rozhodol som sa, že sa mu chcem venovať. V takomto režime som odsúval svoju rodinu. Povedal som si, že čas uteká strašne rýchlo a ja nechcem zmeškať to, ako môj syn rastie.“

Môžete upresniť, čomu ste sa venovali popri hokeji?
„Robím v rodinnej firme, ktorej majiteľom je otec. Mám na starosti jednu divíziu, čo je športová výživa, vitamíny, minerály, proteíny a podobné veci. Robím distribúciu po Slovensku. Okrem toho som s kamarátom asi pred dvoma rokmi založil firmu, kde vyrábame orechové maslá. Keďže to spájam, funguje to celkom synergicky.“

Skĺbiť prácu a hokej muselo byť mimoriadne náročné…
„Zaberá to dosť veľa času. Síce sa dá veľakrát robiť aj na diaľku, napríklad z autobusu, keď ideme na zápas. Viem si aj zariadiť čas, no na druhú stranu, nezostáva mi čas na oddych a všetko strašne rýchlo uteká.“

Spomenuli ste, že ste rozbehli výrobu orechových masiel. Človek si pri tom automaticky predstaví arašidové maslo. Vyrábate aj nejaké iné? A môžete prezradiť, ako ste sa k tomu dostali?
„Robíme 100-percentné maslá zo šiestich druhov orechov - arašidové, mandľové, kešu, lieskovcové, pekanové a pistáciové. Tri robíme aj s belgickou čokoládou. Postupne pridávame. Nerobíme to až tak dlho. A ako to vzniklo? Jednoducho, chýbalo nám to. Spomínaný kamarát a spolumajiteľ bol jeden z prvých zákazníkov športovej výživy, ktorých som mal. Má obchodík so zdravými potravinami a vypadol mu jeden dodávateľ. Tak dostal nápad, že si bude vyrábať sám a niekoho k sebe hľadal. Rozhodli sme sa, že ideme do toho spolu.“

Keďže ste v takomto pracovno-hokejovom režime fungovali už nejaký čas, kedy prišli prvé myšlienky na ukončenie hokejovej kariéry?
„Prišlo to už minulý rok. Pôvodne som nad tým veľmi seriózne uvažoval už vtedy. No presvedčili ma a povedal som, že to bude moja posledná sezóna. Všetci vedeli, že už asi nie je cesta naspäť. Hlavne cez play-off ma to však ešte veľmi bavilo. Keby sa dala preskočiť celá sezóna a dostať sa až ku koncu, asi by som sa aj dal presvedčiť. Ale inak to je veľmi náročné časovo aj fyzicky a už si to neviem predstaviť. Všetci vedeli o mojom rozhodnutí a k prehováraniu zatiaľ neprišlo.“

Na hokej nezanevrie

Plánujete zostať bez hokeja úplne, alebo si ho ešte zahráte rekreačne?
„Dlho som nevydržal a už som si bol niekoľkokrát zahrať s partiou.“

A nerozmýšľali ste nad tým, že by ste pokračovali v klube v inej pozícii ako hráčskej?
„Od vedenia prišla ponuka, no tiež neviem, či je to z mojej strany reálne. Ja som im tiež dal protiponuku, lebo v rámci nejakých možností by som chcel trnavskému klubu pomôcť. Uvidíme, čo sa mi podarí. Či dohodnúť nejakých sponzorov a nových partnerov, alebo ak sa bude dať, časom by som si vedel predstaviť pomôcť klubu aj inak a pohybovať sa v ňom. Nechcem vyhlasovať, že si korčule už nikdy neobujem. Hokej mám príliš rád na to, aby som naň zanevrel.“

Prakticky celá vaša seniorská hokejová kariéra je spätá s Trnavou. Nelákalo vás vyskúšať si to aj niekde inde?
„Tým, že som popri hokeji študoval na vysokej škole, nikdy som v zásade neriešil, že by som šiel hrať niekam inam. Jedine v Piešťanoch som sa pokúšal presadiť do extraligy. Vtedy som si však povedal, že to ďalej nebudem takto hrotiť. Mám hokej rád, nechcem s ním skončiť, ale nebudem nasilu hľadať klub, kde by mi dali viac peňazí. V Trnave som prežil veľa rokov, kde sme hrali úplne zadarmo.“

Ako budete spomínať na roky strávené v trnavskom klube? A ktorý hokejový moment sa vám najviac zapísal do pamäte?
„Na Trnavu bude vždy spomínať tak, že tam bola super partia a veľa srandy, aj keď boli obdobia, kedy nám to príliš nešlo. No boli aj roky, kedy sme hrali naozaj dobrý hokej. Najkrajší moment asi bol, keď sme skončili tretí v sezóne 2013/14, hoci v danom momente som ho vnímal smutne. V semifinále sme prehrali rozhodujúci zápas s Michalovcami. Je to už dosť dávno.“

A v tomto ročníku ste sa dostali na jeden špeciálny míľnik.
„Bolo krásne, keď som v tejto sezóne odohral svoj päťstý zápas za Trnavu a klub si na mňa spomenul a uctil si ma menšou ceremóniou a dresom s päťstovkou. Nečakal som to a veľmi si to vážim.“

Vráťme sa v krátkosti k už spomínanému štvrťfinále s Martinom. Čo rozhodlo o tom, že ste neprekĺzli do semifinále TIPOS SHL?
„Nezvládli sme rozhodujúci zápas. Dostali sme nešťastné góly a potom sme už len naháňali výsledok. Martin však hral naozaj dobre a nám sa nepodarilo vyrovnať. Mali sme rozhodnúť už v šiestom zápase v Martine, kde sme prehrali v predĺžení. Mrzelo ma to o to viac, že ten siedmy zápas bol môj skutočne posledný.“

Ešte stále to spracováva

Ak sa zamyslíte, čo vám dal hokejový chlebíček?
„Dal mi dobrých kamarátov, ktorí mi zostanú do konca života. Takisto veľmi veľa pekných zážitkov. Hokej ma naučil, ako mám pracovať, že nič nedostanem zadarmo a nedá sa to oklamať. To si beriem so sebou aj v pracovnom živote a budem tak určite viesť a vychovávať syna. Vďaka hokeju som aktívny, mám rád pohyb a šport. Som rád, že čo sa týka športov, som všestranný, lebo hokej je komplexný šport.“

A naopak, o čo vás život hokejistu najviac obral?
„Asi o veľmi veľa času. Pri dospievaní som si neužil voľné víkendy tak, ako moji kamaráti. My sme hrávali celé víkendy, veľakrát som bol tým pádom preč. Musel som trénovať, snažil som sa dodržiavať životosprávu. Ale neberiem to vôbec nejako negatívne.“

Premohla vás po zápase s Martinom aj nostalgia?
„Určite áno. Priznám sa, že som si aj trochu poplakal. Nepripúšťal som si, že by siedmy zápas s Martinom bol môj posledný, bol som presvedčený, že postúpime ďalej a podarí sa nám spraviť nejaký menší úspech. Po zápase som sa rozplakal a ešte stále to v sebe spracovávam. Aj keď sa už na to pozerám trochu s odstupom, prvé dni boli celkom ťažké. To, že už nenastúpim na zápas, tá celá atmosféra ma už bude míňať.“

Ak by ste sa mali zhodnotiť, aký hokejista bol Dávid Schmidt?
„Nerád hodnotím sám seba. No ak by som sa mal v krátkosti opísať, tak som bol asi všestranný hokejista. Chalani si zo mňa robili srandu, že som univerzál. Pôvodne som bol center a posledné roky som hral v obrane. Keď bolo treba, vedel som zaskočiť na ktoromkoľvek poste. To bola asi moja najväčšia devíza.“

Na záver záludná otázka. Myslíte si, že ste toho v hokeji mohli dosiahnuť viac?
„Určite sa dalo dosiahnuť viac. Možno to chcelo len trochu viac šťastia, aj keď ja nie som zástancom toho, že to je o šťastí. Ak by som sa však tomu ešte viac oddal a venoval, myslím si, že by som mohol odohrať v extralige viac. No na druhú stranu, potom by som nebol až tak spätý s Trnavou a mne sa páči, keď sú športovci srdciari a oddaní jednému klubu.“