Vo Fínsku zažil konkurenciu, za veľkou mlákou Bedarda. Géci vďačí Dubnici za kariérny reštart

V roku 2021 ho mali v hľadáčiku viaceré organizácie z NHL. Aby nabral skúsenosť so zámorským hokejom, krátko pred draftom sa pobral za veľkú mláku. Znenazdajky však prišla celosvetová pandémia a na niekoľko dlhých mesiacov bol odstavený od zápasového tempa. Nádeje síce smolne spľasli, ale Alex Géci sa nevzdal. Talentovanému 20-ročnému útočníkovi podala pomocnú ruku Dubnica, kde nabral druhý dych a už počas minulej sezóny sa zaradil k oporám mužstva.

Alex, pred reprezentačnou pauzou sa Dubnici príliš nedarilo, o čom svedčí šesť prehier v rade. Aktuálne sa ale veziete na trojzápasovej víťaznej šnúre. Pauza teda prospela?

Určite áno. Nebolo ľahké, keď sme dookola prehrávali. Dokázali sme sa však zomknúť, prišla aj výmena trénera, kvôli čomu sa niektoré veci pomenili aj systémovo. Sme radi, že sa nám opäť začalo dariť. Ostáva iba dúfať, že v tom budeme pokračovať ďalej.

Doterajší priebeh ročníka z pohľadu Dubnice by sme ale mohli prirovnať k jazde na horskej dráhe. Štyri prehry, potom sedem výhier, opäť šesť porážok a znovu víťazná vlna...

Ťažko povedať, čím to je. Niekedy dokážeme zápasy uhrať, zabojovať, hráme ako tím a plníme taktické pokyny na sto percent. Inokedy tomu dobrému výkonu jednoducho niečo chýba – robíme chyby v defenzíve, úspešnosť streľby nie je vôbec dobrá a málo sa tlačíme do bránky. Práve kvôli takýmto veciam sme prehrávali. Systémové veci ale dokážeme plniť a keď k tomu pristupujeme zodpovedne, výsledky sa dostavujú. Je to iba o nás. Ak nám náhodou duel nevyjde, nesmieme sa položiť. Neustále je potrebné sústrediť sa na to, čo nás čaká najbližšie. Bezpochyby nie sme tam, kde chceme a máme byť. Na papieri vyzerá naše mužstvo oveľa kvalitnejšie. Tento tím by minimálne prvú štvorku uhrať mal.

Vy osobne ste minulý týždeň zaznamenali dva dvojgólové zápasy. Dovtedy ste sedem duelov čakali na kanadský bod. Padol kameň zo srdca?

Rozhodne! (smiech) Som veľmi rád, že sa mi to podarilo prelomiť. Po mentálnej stránke bolo naozaj veľmi náročné, keď sa nám nedarilo a toto na pohode určite nepridalo.

Zmenili ste niečo v hre alebo pridali, respektíve vynechali nejaký rituál, že to prekliatie rázom skončilo?

Ani nie. Popravde, na rituály nie som príliš poverčivý. Ako ste spomínali, keď už sa podarí dať jeden gól, padne kameň zo srdca a ide to omnoho ľahšie.

Posledné kolá ste nastupovali vo formácii s Marekom Hovorkom a Lukášom Tábim. Aká je spolupráca s týmto skúseným duom?

Hrá sa mi s nimi veľmi dobre. Najmä Marek Hovorka má toho za sebou naozaj veľa. Získal striebornú medailu na svetovom šampionáte, bol na olympijských hrách a pozbieral tiež mnoho štartov v slovenskej a českej extralige. Je radosť a predovšetkým obrovská skúsenosť hrať po boku niekoho takého.

Minulú sezónu ste mali naozaj fantastickú – udomácnili ste sa medzi seniormi a prekročili tridsaťbodovú hranicu. Aká je zatiaľ spokojnosť s prebiehajúcim ročníkom z individuálneho hľadiska?

Nateraz príliš spokojný nie som. Po dobrej minulej sezóne som podpísal zmluvu s Novými Zámkami. Trochu ma sklamalo, že som príliš priestoru nedostal. Preto som sa rozhodol vrátiť do Dubnice. Klubu patrí opäť raz veľká vďaka za priestor, ktorý mi poskytli. Úvod základnej časti síce nebol príliš podľa predstáv, no postupne sa to zlepšuje.

Za Nové Zámky ste stihli odohrať štyri duely. Čo vám dala premiérová skúsenosť s extraligou?

Extraligový hokej je rýchlejší, omnoho viac sa korčuľuje a hráč má menej času na premýšľanie a riešenie jednotlivých situácií.

Krátkodobou ambíciou ostáva vybojovať si stabilné miesto v základnej zostave jedného z extraligových účastníkov?

Určite áno. Musím sa však aktuálne sústrediť na výkony v Dubnici. Nebolo to ideálne, ale uplynulý týždeň to hádam prelomil. Budem sa snažiť dostať minimálne tam, kde som skončil minulú sezónu. Veľmi si vážim priestor, ktorý v Dubnici dostávam. Minulý ročník som sa za to odvďačil, tento zatiaľ príliš nie. Ale dúfam, že tímové a individuálne výkony už budú len a len lepšie.

Vráťme sa nakrátko aj do minulosti. Necelú sezónu ste strávili vo Fínsku, rok a pol v zámorí. Čo vám dali tieto roky v zahraničí nielen po hokejovej, ale aj osobnej stránke?

Veľa. Hlavne vo Fínsku bolo prínosné vidieť konkurenciu chalanov. Všetci pracovali na sto percent, každý jeden tréning. Bolo nás tam zhruba 29 hráčov, takže ešte v zápasový deň sa nevedelo, kto pôjde hrať. V tomto bol azda najväčší rozdiel oproti slovenskej juniorke. O Kanade môžem povedať viac-menej to isté, hoci káder tam nebol až taký široký.

Prvýkrát som bol navyše mimo domova. Do Fínska so mnou cestovala mama, mal som iba 16 rokov. Som jej veľmi vďačný za obetavosť. Vtedy som ešte nevedel ani variť, starala sa o mňa ona. V Kanade som už však bol sám. Mojou obrovskou výhodou bolo, že angličtinu zvládam veľmi dobre. Vždy som mal okolo seba dobrých ľudí, ktorí mi pomohli. Určite odporúčam aj mladším chalanom, aby do toho šli, pokiaľ sa im naskytne príležitosť.

Pri Kanade ste mali aj trochu nešťastie. Prestúpili ste tam akurát v dobe, kedy vypukla celosvetová pandémia a mládežnícke súťaže sa na dlhšie prerušili...

S odstupom času to určite trošku kazí dojem. Najmä z mojej hráčskej perspektívy. Vo svojej najdôležitejšej sezóne, akurát pred draftom, pričom som mal veľmi dobre vyhliadky, som bol rok a pol bez súťažného zápasu. Do istej miery ma to poznačilo a dlho som sa z toho spamätával. Aj preto som rád, že v Dubnici mi minulý rok poskytli priestor chytiť sa. Po všetkom, čím som si prešiel, mi to naozaj veľmi pomohlo.

V úplnom závere nesmieme opomenúť meno Connor Bedard. Zahrali ste si spolu v jednom tíme. Ako ste ho vnímali po ľudskej stránke?

Je to dobrý chalan. Naozaj obrovský pracant, pravidelne ostával po tréningoch na ľade. Niektorí ľudia tvrdia, že je namyslený, ale vôbec s tým nesúhlasím. Je skromný a stále s ním bola v šatni sranda. Vynikajúco zapadal do kolektívu, nebol vôbec egoistický. Skrátka úplne normálny chlapec.