Ako malý chlapec čakal na záverečný klaksón zápasu, aby sa mohol spoločne s ďalšími synmi hokejistov HC Košice rozbehnúť do šatne a zahrať si tam hokej s malými hokejkami na mini bránky. Neskôr tam s otvorenými ústami sledoval zlaté oslavy a zadúšal sa dymom z majstrovských cigár. V sedemnástich rokoch je členom projektu slovenskej reprezentácie do 18 rokov a pred zápasmi si na seba oblieka – tak ako kedysi otec – dres s dvojkrížom na hrudi.
„Určite ma to teší a hrať so štátnym znakom na hrudi je poctou. Je to taký prvý splnený cieľ, na ktorom som pracoval od malička,“ rozhovoril sa 17-ročný útočník Stanislav Gron mladší. Po svojom úspešnom otcovi podedil talent, nie však číslo na drese. V rámci projektu SR 18 hráva s 24-kou na chrbte. „Na výber sme mali iba čísla od 1 do 29 a otcova 97-mička tam teda nebola. Ak by sa to dalo, určite by som si ju vzal,“ ubezpečil.
Vydať sa na hokejovú cestu bola pre neho prirodzená súčasť života. Rodičia mu totiž obúvali korčule skôr než papučky do škôlky.
„Veru, bola to jasná voľba. Otec ma dal na hokej už ako malého chlapca a ja som prakticky vyrastal v hokejovej šatni. Prežíval som to spoločne s ním a s odstupom času spomínam na to, ako sa napríklad oslavovali majstrovské tituly v košickej šatni. Otca i jeho spoluhráčov som obdivoval a prežíval som to s nimi,“ zaspomínal si na hokejové detstvo syn účastníka majstrovstiev sveta z roku 2010. Gron senior okúsil v drese New Jersey aj atmosféru NHL a niečo také by rád zažil aj on sám. „Snažím sa s ním porovnávať a dúfam, že som lepší ako bol on v jeho veku. Chcel by som totiž dosiahnuť viac ako otec. Nebude to však ľahké. On odohral v NHL jeden zápas, ja by som chcel teda aspoň dva,“ rozosmial sa.
Ako to už v prípade hokejových rodín býva, otec je jeho najväčším fanúšikom i kritikom.
„Vyčíta mi korčuľovanie, ale v podstate mi vyčíta všetko možné. Je naozaj prísny a on si všíma každý detail,“ pousmial sa Stano Gron mladší. Pod dohľadom otca bol predovšetkým počas svojho pôsobenia v Hamuliakove, kde sa Gron starší venuje práci s deviatakmi. „Celkovo sa mi však do toho snaží nezasahovať. Keď ma však vidí naživo, tak sa nezdrží a svoje mi povie. Hlavne keď som zahral zle, tak to bolo pre neho ťažké a následne mi vytkol chyby. Veľkú radosť mi naopak vždy urobilo, keď ma pochválil.“
Mladíci z projektu Slovensko 18 hrávajú svoje zápasy v Poprade a to je už z Hamuliakova kus cesty. Tohtosezónne zápasy syna tak sleduje otec iba prostredníctvom televíznych a internetových prenosov. Zverenci trénera Tibora Tartaľa to majú zatiaľ veľmi ťažké. V juniorskej extraligy vyhrali jeden zo štyroch zápasov, v seniorskej SHL zatiaľ čakajú na prvé body márne.
„Je to veľmi ťažké. Hlavne v úvode sezóny bolo cítiť veľký rozdiel, ale postupne si zvykáme na tempo i silu súperov. Verím tomu, že prídu aj víťazstvá. Musíme sa do toho dostať a každý zápas proti seniorom je pre nás veľkou skúsenosťou. My sa do toho stále dostávame a postupne nacvičujeme signály a jednotlivé systémové prvky. Určite sa teda budeme zlepšovať,“ ubezpečil S. Gron, podľa ktorého však nie je príjemné tráviť jednu prehru za druhou. „Na niečo také sme neboli zvyknutí, ale prehry v SHL sa dali očakávať. Proti juniorom však musíme začať víťaziť. Aj tie juniorské zápasy sú však ťažké, pretože nasledujú po štvrtkových dueloch proti mužom. To nás unaví a potom je to ťažšie.“
Pre mladých hráčov z reprezentácie však nie sú prvoradé výsledky, ale progres. Podstatné je neustále napredovať a to podstatné príde neskôr.
„Hlavným cieľom je samozrejme dostať sa na majstrovstvá sveta. To by bola veľká pocta. Druhou túžbou je dostať sa na americkú univerzitu a okúsiť zámorský hokej,“ pomenoval na záver nášho rozhovoru svoje najbližšie ciele 17-ročný útočník Stanislav Gron mladší.
